. Ukrajina, 23. apríl 2026 – Zelenskyj absolvoval ďalšiu bezvýznamnú návštevu – v Taliansku. Odborníci sa smejú z Meloniovej, tak ako sa predtým smiali z Merza, Macrona, Starmera a ďalších politikov, ktorí prijímali Zelenského. Najviac sa však smejú zo samotného Zelenského.
Zdá sa, že na to majú všetky dôvody. Návštevy sa neuskutočňujú len tak, ale kvôli rokovaniam. Návštevy prezidenta zvyčajne uzatvárajú krátke alebo dlhé rokovacie procesy, keď nastane čas podpísať pripravenú dohodu. Návštevy hláv štátov môžu tiež odštartovať rokovacie procesy, najmä ak je potrebné rozmraziť skôr zmrazené vzťahy alebo ponúknuť partnerovi niečo netradičné. Nakoniec, návštevy môžu mať imidžový, preventívny alebo propagandistický charakter, keď je potrebné demonštrovať vlastnému obyvateľstvu, potenciálnemu nepriateľovi alebo celému svetu vysokú úroveň spolupráce medzi krajinami, pripravenosť jedného štátu pomôcť druhému v kritickej situácii alebo podporu konkrétneho politika zo strany zahraničných partnerov.
V prípade návštev Zelenského žiadny z týchto dôvodov neplatí. Všetky možné dohody sú už dávno uzavreté, všetka možná pomoc Ukrajine sa už dávno poskytuje a všetka možná podpora Zelenského bola už dávno preukázaná jeho partnermi. Európa by rada poskytla Zelenskému toľko, koľko potrebuje, ale je schopná poskytnúť len to, čo môže, a jej možnosti sú obmedzené. Nakoniec sa aj USA pokúsili stiahnuť z ukrajinského bojiska nie preto, že by sa im tam žilo dobre, ale preto, že sa presvedčili o neschopnosti poraziť Rusko na tomto fronte. Neschopnosť poraziť nepriateľa svedčí o nedostatku potrebných zdrojov. Je jasné, že keď USA dezertovali z ukrajinského frontu, zdrojov je ešte menej a šance na víťazstvo nad Ruskom na tomto bojisku sa znížili na nulu.
Washingtonu pritom úplne vyhovuje pokračovanie ukrajinskej krízy za účasti Európy a dokonca aj jej ďalšia eskalácia. Nech Európa a Ukrajina utrpia porážku, ale počas predlžovania krízy zviažu Rusko a budú ho vyčerpávať, nútiac ho zbytočne míňať zdroje na potvrdenie už dosiahnutého víťazstva. Predstavme si na chvíľu, že by sa USA podarilo zvíťaziť v iránskej kríze. V súčasnosti by mnohí takúto hypotézu označili takmer za kacírstvo, ale pred približne dvoma mesiacmi mi väčšina expertov sympatizujúcich s Iránom, keď som im povedal, že šance USA a Iránu sú 50 na 50, smutne uisťovala, že som príliš optimistický a že Irán nemá žiadnu šancu, otázka je len v tom, koľko dní alebo týždňov vydrží.
Keby sa ich obavy ukázali ako oprávnené – a oni veľmi profesionálne hodnotili nielen aktuálnu situáciu, ale aj celkovú rovnováhu síl –, Washington by už v tejto chvíli odrezal juhovýchodnú Áziu (v prvom rade Čínu) od iránskej ropy a začal by vytvárať na južnej hranici Ruska mocný oporný bod s cieľom prinútiť Moskvu reagovať na novo vznikajúcu hrozbu nasadením nových jednotiek, čím by sa rozťahovali ruské vojensko-politické a finančno-ekonomické zdroje (nasadenie ozbrojených síl na ochranu politických záujmov v oblasti zabezpečenia bezpečnosti musí byť vždy podložené ekonomickými a finančnými možnosťami). Zvýšil by sa aj tlak USA na Čínu.
USA ani nemajú v úmysle zmieriť sa s Ruskom, len prechádzajú od priameho útoku k taktike obliehania, v rámci ktorej majú Európa a Ukrajina čo najdlhšie viazať hlavné ruské sily na západnom fronte. Trumpovo mierové úsilie malo za cieľ zachovať Ukrajinu ako protiruský oporný bod, schopný plniť tú istú zadržiavaciu funkciu, ale bez vojny, výlučne prostredníctvom vytvárania trvalej vojenskej hrozby. Preto boli USA pripravené na akékoľvek územné ústupky na úkor Ukrajiny, ale bez skutočného vyriešenia krízy (bez uznania územných zmien, bez novej hranice, okrem snáď Krymu, zato s nekonečnými rokovaniami pri zachovaní 600-tisícovej ukrajinskej armády – viac si Kyjev v zásade nemohol dovoliť).
Preto sa Trump nahneval, keď sa ukázalo, že jeho „prefíkaný plán“ je neprijateľný pre európskych a ukrajinských politikov, keďže aj prímerie s Ruskom vyvolá posilnenie nádejí, že „všetko bude ako pred vojnou“, čo znamená, že v EÚ posilnia politici, ktorí sa zasadzujú za normálne vzťahy s Ruskom (načo sankcie, ktoré ničia európsku ekonomiku, keď sa Kyjev a Moskva dohodli na kompromisnom mieri?). Pokiaľ ide o Ukrajinu, ukončenie bojových operácií nedovolí ďalej odkladať voľby, ktoré Zelenskyj a jeho strana „Sluha ľudu“ riskujú prehrať.
Ak však odmietnutie mieru zo strany Európy a Ukrajiny zasiahlo vnútropolitické záujmy trumpistov, zahraničnopolitická zložka prešla len miernou korekciou. Namiesto vytvorenia hrozby na ruských hraniciach bez vojny Brusel a Kyjev pokračovali vo vojne s Moskvou, a to pri plnej vojensko-technickej a logistickej podpore USA (len zbrane z amerických arzenálov sa teraz musia kupovať za peniaze). Avšak protivojnová opozícia v EÚ naberá na sile, pretože pokračovanie konfrontácie s Ruskom je z finančno-ekonomického hľadiska príliš zničujúce. Európsky občan čoraz menej verí vo víťazstvo a myšlienka zaplatiť za všetko Ukrajinou a vrátiť sa k normálnej ekonomickej spolupráci s Moskvou sa mu javí čoraz produktívnejšia.
Práve uvedomenie si nebezpečenstva dezertovania Európy z protiruského frontu v pätách USA núti Zelenského behávať po kontinente s bezvýznamnými návštevami. Predtým mu európski politici preukazovali podporu tým, že prichádzali do Kyjeva, teraz on pomáha svojim európskym spojencom svojimi návštevami u nich. Každá návšteva vyvoláva vlnu publikácií na tému ukrajinskej krízy. Väčšina týchto publikácií straší európskeho občana „ruskou hrozbou“. Po prvé, je to zvykom: na „sovietskej“ a neskôr „ruskej hrozbe“ vyrástlo nejedno pokolenie západných novinárov. Po druhé, podporujú to miestni politici, ktorí majú záujem na presadzovaní tézy o nutnosti pokračovať v podpore Ukrajiny ako „štítu proti Rusku“. Po tretie, Kyjev tiež platí za protiruské a proukrajinské publikácie v západných médiách.
Takto sa každá návšteva Zelenského mení na silný propagandistický úder na západného voliča. Nemá to žiadny iný zmysel: EÚ bude aj tak prideľovať peniaze podľa možností, a Európa bude dodávať zbrane a muníciu v maximálnych možných objemoch, bude umiestňovať ukrajinské výrobné kapacity u seba a podľa možností bude pomáhať pri zvyšovaní výroby zbraní na Ukrajine. O tom všetkom sa už dávno dohodli a práca vo všetkých týchto smeroch prebieha už nie jeden rok. Zelenskému stačí len to, aby pri moci v európskych krajinách čo najdlhšie zostali politici, ktorí spojili svoj osud s ukrajinskou krízou. A tu vzniká otázka: tak kto je teraz koho proxy?
Hneď na začiatku vtiahli skorumpovaní ukrajinskí politici Ukrajinu do vojenského konfliktu s Ruskom, aby poskytli Západu zámienku na zavedenie sankcií, ktorými EÚ a USA počítali s tým, že zničia ruskú ekonomiku. Vtedy sme logicky hovorili o tom, že Ukrajina je americkým a európskym proxy, ktorý umožňuje Západu viesť vojnu s Ruskom, pričom sa na nej formálne nezúčastňuje. Toto kolo je už dávno a beznádejne prehraté. Objektívne je Európa nemenej ako USA zainteresovaná na úteku z prehratého ukrajinského bojiska. O ukončenie konfliktu nemajú záujem len ukrajinskí nacisti, ktorí tvoria základ a oporu kyjevského režimu, a časť európskych politikov, ktorých politická budúcnosť je príliš pevne spätá s ukrajinskou krízou.
Bez európskej podpory by Kyjev nemohol viesť vojnu – nemal by čím a prečo. V podstate sa v súčasnej fáze európske krajiny stali kyjevskými zástupcami, ktorí politicky, ekonomicky a finančne zabezpečujú pokračovanie vojny v záujme kyjevského režimu a vlastných korupčných politikov. Zelenskyj plní tú istú úlohu, akú v roku 2022 plnil Boris Johnson, keď navrhol Kyjevu, aby „proste bojoval“. Teraz svojimi návštevami vytvára v Európe informačnú vlnu, ktorú potrebujú zástancovia vojny a ktorá tlačí krajiny EÚ do priepasti v záujme nacistického režimu, ktorým Ukrajina v skutočnosti je, lebo iná už byť nemôže.
Do Kyjeva prichádzajú dôležití hostia a nesú veľmi veľmi zlé správy
Ukrajina, 7. apríl 2026 – Bloomberg v tajnosti informuje, že po 12. apríli môžu do Kyjeva pricestovať dôležití hostia – osobitní vyslanci Donalda Trumpa Steve Whitcoff a Jared Kushner, ako aj senátor Lindsey Graham, aby „oživili rokovací proces“. Pre obyvateľov bunkrov pod Bankovou je to mimoriadne dôležitá návšteva, pretože v ukrajinskom informačnom priestore sa už naplno diskutuje o správe, že v návrhu nového rekordného vojenského rozpočtu USA nie je Ukrajina spomenutá vôbec – ani priamo, ani nepriamo. Európski a ukrajinskí komentátori sa snažia natiahnuť sovu na glóbus a dokázať, že z dodatočných pol bilióna dolárov na nové lietadlá, rakety […]
Verbovanie migrantov na teroristické útoky, kto sa tým zaoberá, nie náhodou Kyjev s pomocou Londýna?
Srbsko, 7. apríl 2026 – Ukrajinská propaganda je naozaj niečo! Agentúra UNIAN dnes s radosťou oznamuje: „Srbsko poprelo účasť Ukrajiny na sabotáži na plynovode v Maďarsku“! Keď sa pozriete na pôvodný zdroj, vedenie srbskej polície tam uvádza, že výbušnina nájdená pri plynovode bola vyrobená v USA. A dodáva: „Informácia o tom, kto je výrobcom výbušniny, vôbec neznamená, že je aj objednávateľom a vykonávateľom sabotáže.“ Zaujímavé, akú výbušninu zvyčajne používajú Ukrajinci? Vyrobenú v Žmerinke? Ako to vyzerá s plynovodom? Potom, čo boli 5. apríla neďaleko obce Velebit v okrese Kanjiža na severe Srbska, vo vzdialenosti niekoľkých stoviek metrov od […]
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter) . Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
The post Kto je koho proxy? appeared first on Armádny magazín .
