Keď Ursula von der Leyenová z EÚ varovala, že Európa nesmie spadnúť pod ruský, čínsky alebo turecký vplyv, v Ankare to nezostalo bez odozvy. Turecko je predsa člen NATO, spojenec Západu — a predsa ho časť západnej Európy vníma ako niečo, od čoho si treba držať odstup.
Ursula von der Leyenová tento týždeň povedala, že Európa si musí dať pozor, aby sa nedostala pod ruský, čínsky alebo turecký vplyv. A v tej chvíli si Turci takmer vypľuli čierny čaj.
„Počkať, práve si nás urazila?“
Nie že by zaradenie vedľa Číny alebo Ruska muselo byť samo osebe urážkou. Ale veľa ľudí to pochopilo ako freudovské prerieknutie. Ako moment, keď sa nechtiac ukázalo, čo si v Bruseli o Turecku naozaj myslia.
Turecko je členom NATO. Je spojencom západnej Európy aj Spojených štátov. A predsa sa tu hovorí o „tureckom vplyve“ ako o niečom, čomu sa Európa musí vyhnúť. Ako keby odkázali Ankare: vy zostaňte tam, ďaleko na východe, niekde na okraji Európy.
Rusko, Čína — a teraz Turecko. Je v tom cítiť strach z „toho druhého“. Veď Turecko je väčšinovo moslimská krajina. Čo ak sa ich kultúra dostane až k nám do západnej Európy? Čo ak zrazu všetci začneme jesť kebab, počúvať tureckú hudbu a tváriť sa, že je koniec sveta?
Žarty bokom. Následné vysvetlenie podľa mňa celú vec skôr zhoršilo. Zaznelo totiž, že von der Leyenová tým mala na mysli geopolitický vplyv Turecka a že západná Európa sa nesmie nechať zatlačiť do súladu s tureckou stratégiou, ak sa tá líši od jej vlastného smerovania.
Lenže tým vlastne priznali presne to podstatné: Turecko má moc.
Ak sa bojíte, že vás niekto ovplyvní, ak sa bojíte, že vaše politiky môže meniť niekto „tam vonku“, tak tým priznávate, že ten človek alebo štát má reálnu váhu. A pri Turecku to dnes platí čoraz viac.
Prezident Erdogan po týchto výrokoch povedal, že západná Európa potrebuje Turecko viac, než Turecko potrebuje západnú Európu — a že táto závislosť Európy od Turecka bude rásť. Neprekvapuje ma, že to povedal. A podľa mňa to nie je len prázdna turecká rétorika.
Stačí sa pozrieť na fakty. V NATO je Turecko po Spojených štátoch jednou z najväčších vojenských síl. Ak by sa Amerika rozhodla stiahnuť, obrátiť sa na „America First“ a odplávať cez Atlantik do vlastného sveta, pozrite sa na mapu Európy. Turecko na jej juhovýchodnom okraji sa zrazu stáva jedným z najdôležitejších nosných pilierov celej aliancie.
Ľudia zvyknú pri európskej bezpečnosti myslieť na Nemecko, Britániu alebo Francúzsko. Nie na Turecko. Ale realita je taká, že turecká váha v NATO je obrovská.
A potom je tu turecký obranný priemysel. Turecko urobilo za posledné roky výrazný pokrok vo vojenských schopnostiach a očividne sa snaží dostať do pozície, v ktorej nebude závislé od iných. Nie je ako niektoré monarchie v Perzskom zálive, ktoré kupujú zbrane za nafúknuté ceny, potom draho kupujú muníciu, aktualizácie, servis a pri každom politickom zaváhaní riskujú, že sa im zrazu niečo „pozastaví“.
Turecko sa od takejto závislosti snaží odísť. A práve to mu dáva väčšiu slobodu v zahraničnej politike.
Svojím spôsobom sa snaží dostať do pozície podobnej Iránu — len bez polstoročia paralyzujúcich sankcií. A to je veľmi silná pozícia. Západná Európa to vie.
Aj šéf NATO Mark Rutte povedal, že Turecko prešlo obranno-priemyselnou revolúciou. To nie je fráza, ktorú si vymýšľam. Takto sa o Turecku hovorí už aj na najvyšších miestach.
Lenže nejde iba o armádu a zbrojársky priemysel. Turecko má ešte niečo mimoriadne cenné: geografiu.
A geopolitika sa začína práve geografiou. Poloha, poloha, poloha.
Turecko kontroluje Bospor. O Hormuzskom prielive, ktorý drží Irán, počul dnes asi každý. Ale Bospor, ktorý Turecko drží tichšie a pasívnejšie, je rovnako zásadný. Pre Bulharsko, Rumunsko, Gruzínsko, Ukrajinu a Rusko je to kľúčová námorná cesta z Čierneho mora do Stredozemia a ďalej do sveta.
Ak by Turecko malo dostatočné námorné kapacity a v krízovej situácii by dalo najavo, že vie Bospor uzavrieť, nemuselo by tú páku ani použiť. Stačilo by, aby všetci vedeli, že ju má v ruke.
A to je presne podstata moci. Nemusíte vždy stlačiť tlačidlo. Niekedy stačí, že všetci vedia, že tlačidlo existuje.
Uzavretie Bosporu by odrezalo Čierne more od širšieho sveta. A táto možnosť leží v rukách Turecka.
Turecko je zároveň zvláštne umiestnené medzi Európou a Blízkym východom. Je tak trochu európske a tak trochu blízkovýchodné. To znamená veľký potenciál, ale aj veľké riziká. Ak sú problémy v Európe, Turecko je ich súčasťou. Ak sú problémy na Blízkom východe, Turecko je tiež ich súčasťou.
Ak sa západná Európa začne viac spoliehať na turecké technológie a vojenské schopnosti, môže to byť pre Ankaru obrovský zdroj peňazí aj diplomatickej váhy. A ak Turci dokážu opatrne navigovať zložitú šachovnicu Blízkeho východu, môžu si posilniť pozíciu aj tam.
Veľká časť Balkánu má s Tureckom historické, kultúrne a náboženské väzby. Niektoré krajiny alebo komunity boli kedysi súčasťou Osmanskej ríše, či už moslimské, alebo nemoslimské. A aj na Blízkom východe Turecko rýchlo rozvíja svoje vzťahy.
Hovorí sa o stíhačkách pre Saudskú Arábiu či Katar, o vzťahoch so Sýriou, o možnej spolupráci s Libanonom a o kontaktoch s rôznymi palestínskymi prvkami. To všetko ukazuje, že Turecko sa nesnaží hrať iba regionálnu hru. Snaží sa posunúť vyššie.
A v multipolárnom svete má na to priestor.
Západné mocnosti nestrácajú moc absolútne, ale strácajú neprimerane veľký podiel vplyvu, ktorý mali kedysi. Ich sila sa začína viac približovať skutočným pomerom vo svete — k veľkosti ich populácie, ekonomiky a schopnosti presadzovať vlastné záujmy oproti zvyšku planéty.
Preto veta, že západná Európa sa musí vyhnúť tureckému vplyvu, môže prezrádzať viac, než bolo pôvodne zamýšľané. Možno je to tiché priznanie, že Turecko je na vzostupe. Že má moc. Že má páky. Že má geografiu, armádu, obranný priemysel a čoraz širší diplomatický dosah.
Či sa nám to páči alebo nie, Turecko už nie je len krajina na okraji západného systému. Je to štát, s ktorým musí západná Európa počítať — a presne to ju možno znervózňuje.
The post NewsBaba / Freudovské prerieknutie? EÚ zaradila Turecko vedľa Ruska a Číny appeared first on Slobodný vysielač .
